Bobinka-Betynka
Bobinka – teraz už Betynka -posiela pozdravy a fotečky,
a tlmočí poďakovanie svojich páničkov
Dobrý deň. Moooc Vás všetkých pozdravujem a posielam Vám zopár fotečiek zo svojho (nového) domova – zo Slovenska, z Bratislavy.
Do Bratislavy som prišla 13.5.2006 ešte ako Bobinka. Bobinka z príbehu o Fidovi, Sisi a Bobinke. Moji noví bratislavskí páničkovia ma hneď po príchode k nim začali volať Betynka, čo sa mi najprv nepáčilo, a tak som to meno ignorovala, a aj preto, lebo som sa chcela vrátiť naspäť do Ostravy. A ešte k tomu na mňa hovorili cudzou rečou, ktorej som skoro vôbec nerozumela. Ale postupne som sa učila slovenčinu a aj moje nové meno sa mi zapáčilo a začala som naň počúvať (ale musím sa priznať, že aj keď veľmi dobre počujem, často sa tvárim, že nepočujem – som predsa tvrdohlavý jazvečík!).
Moji páničkovia majú dcéry už dospelé, tie majú svoj život, a tak majú teraz len mňa (a Esterku). A stále mi hovoria, že som ich zlatíčko, strašne ma ľúbia a nedali by ma nikomu za nič na svete. Dnes už viem, že hovoria svääätú pravdu, ale samozrejme, neverila som im hneď – musela som ich predsa otestovať! Moji páničkovia hovoria, že sa im zdá, že ma majú odjakživa a často sa ma pýtajú, kde som bola tých 8 rokov a prečo som nebola s nimi. Majú ma veeeľmi radi, a pravdaže, aj ja ich veľmi ľúbim, a stále si rozprávajú, čo za človeka mohol takého milého psíka (akože mňa) chcieť dať utratiť resp. ma odložil do útulku. Obaja moji páničkovia sú nesmierne vďační ľuďom z Nadace na pomoc opuštěným zvířatům v Ostravě za moju záchranu, najmä ďakujú pani Janke Strišovej, ktorá sa o mňa starala, keď ma opustil môj pán a keď som bola veľmi chorá a chcela som zomrieť, a ktorá ma pripravila aj na adopciu a na dlhú cestu do Bratislavy, a taktiež sú páničkovia nesmierne vďační všetkým dobrým ľuďom - darcom, ktorí poskytli peniažky na záchranu môjho života (ale aj Fida a Sisinky). A moji páničkovia si veľmi želajú, aby som všetkým týmto ľuďom odovzdala ich vrelé poďakovania za moju záchranu!
Tak teda, keď si ma moji páničkovia brali, mali už 11 ročnú dlhosrstú jazvečíčku Esterku, ale panička hovorí, že sa cez internet zamilovala do mojich smutných očí a nemohla ma už viac nechať samu v tom koterci. A tak si ma prišla zobrať a naložila ma do auta. Cesta bola dlhá, predlhá, a ja som sa bála, kam ma to zase vezú. A po tej dlhej ceste ma doviedli do cudzieho bytu, kde ma čakali cudzí ľudia a a navyše aj cudzí pes – už spomínaná fenka Esterka. My štvornožci sme si na seba aj poštekali a zopár týždňov sme si aj strážili každá svoju misku, ale dnes sú z nás nerozlučné kamarátky. Esterka ma má veľmi rada. Nikdy nemala ozajstného psieho kamaráta a hoci spočiatku na mňa veľmi žiarlila a na páničkov sa dlho hnevala, že domov doniesli prišelca, rýchlo zistila, že o ich lásku nikdy nepríde, a ani o plnú misku, a tak sa začalo rodiť naše priateľstvo. A dnes chodíme bok po boku na prechádzky a spolu sa vyvaľujeme v posteli. A keď mala Esterka chorú nožičku a nemohla chodiť po trávičke, veru som sa nechcela venčiť ani ja a stále som utekala do brány, lebo som ju nechcela nechávať samu. Musela som byť predsa pri svojej kamarátke, lebo veď aj ona vtedy ležala pri dverách a čakala, kedy ma už dovedú z venčenia domov. A aj misky si po papaní navzájom kontrolujeme. Peliešky síce máme obidve rovnaké, ale tiež sa v nich často vymieňame, aby sme skontrolovali, či sa v peliešku kamarátky stále spinká tak dobre, ako vo svojom. Ale ten môj je predsa len lepší, lebo ja milujem deky, viem sa dokonca sama zakryť, a tak mám v peliešku aj veľkú teplú deku (Esterka je dlhosrstá, tej je stále teplo a zakrytá nechce byť).
No a v septembri (srpen) sme boli všetci štyria, teda moji páničkovia, Esterka a ja, na dovolenke v Slovenskom raji. Hoci keď sme na tú dovolenku vyrazili, straaašne som v aute začala nariekať, lebo neviem prečo, ale veľmi som sa začala báť, že ma vezú naspäť do Ostravy a ja už som od mojich páničkov a od Esterky nikam nechcela ísť! Ale na dovolenke bolo fajn, mali sme úžasné počasie, ale aj tak sme s Esterkou najradšej doma v Bratislave, v našich pelieškoch a v našom parku za domom. A propos, po slovensky som sa už naučila dokonale, hoci zo začiatku som páničkom nerozumela a keď mi niečo chceli povedať, museli sa veru posnažiť aj česky. Ale dnes je už slovenčina moja reč, baf, baf...
Jediné, čo mojich páničkov trápi, je môj obrovský apetít. Musím sa priznať, že som pribrala a pán veterinár povedal, že musím schudnúť, aby som nemala s nožičkami problémy ako Esterka, a naordinoval mi špeciálne granulky. Sú dobré, ale nedajú mi papať, koľko by som chcela – a ja by som chcela veľa - a panička je potom smutná, keď vidí moje smutné, žobrajúce očká. A ja to na ňu viem zahrať veeeľmi dobre! Veď je tak fajn mať úplne plné bruško a spinkať pri páničkoch na gauči, keď pozerajú telku. Ale ešte radšej som pod paplónom v posteli. Vtedy ma nemôžu vytiahnuť ani do parku vyvenčiť sa. A nakoľko ide zima, panička Esterke a mne dala ušiť rovnaké kabátiky. Teda rovnaké len vyzerajú, ale môj je hrubší, lebo mne je stále zima (vyzerám v kabátiku síce tučnejšia ako som naozaj, ale to je fakt len preto, lebo je v ňom hrubý vatelín, ale je mi v tom kabátiku tak teplúčko...).
A ešte by som Vám chcela napísať, že si s paničkou často prezeráme stránku útulku v Ostrave, kde ma zachránili, a trápi nás a je nám smutno, že v útulku je ešte stále fenečka Jessie, s ktorou sme tam boli spoločne a s ktorou sme aj rovnako staré. Dobrí ľudkovia, prosím, zoberte si Jessie. Nemajte strach z toho, že je už stará. My staré psy si vieme vážiť lásku svojich páničkov a Jessie Vás bude ľúbiť tak veľmi, ako ja ľúbim svojich páničkov.
Všetko dobré praje
Vaša Betynka (Bobinka)